Matej Uhlár: Ako mi internet pomáha zmierniť môj handicap

„Dal som nám zapojiť internet!“ Vyhlásil jedného dňa otec, keď prišiel z práce.


„Juchúúúúúúúú!“ zvýskol som. Tatino sa len chabo pousmial. Na jeho tvári bolo vidno, že nemá ani len tušenie, prečo sa tak teším.
„A to na čo nám bude ten internát?“ ozvala sa mamina z kuchyne.
„Nie internát, ale internet.“ Mudrlantsky som ju opravil. „Dajú sa tam napríklad hrať super hry!“ Vysvetľoval som.
„No, už len toto nám bolo treba! Zajtra toho interneta zoberieš a vrátiš späť do obchodu!“ Povedala mamina už tichším, ale stále veľmi rozčúleným hlasom.
„Prosím, nechajme si ho. Sľubujem, že budem poslúchať a každý deň budem poctivo cvičiť“. Vysypal som zo seba skôr, ako stihla mamina čokoľvek povedať.
V tom momente som v mamininých očiach zazrel akúsi šibalskú iskričku. „Dobre teda, necháme si ho.“ Rozhodla nakoniec mamina. Už som viac nečakal ani minútu. Z celej sily som roztočil kolesá na mojom vozíku, náhliac sa k počítaču.
„Najprv ideme cvičiť.“ Zháčila ma mamina, keď vytušila môj úmysel. „A ty si vari už zabudol na svoj sľub?“ Spýtala sa mamina a na jej tvári bolo vidno, že je sama so sebou nadmieru spokojná. V ten deň som sa dostal na internet asi na desať minút. Mamina ma tam totiž nepustila skôr, ako som si nesplnil všetky povinnosti, ba dokonca ma donútila urobiť aj veci, ktoré som už niekoľko mesiacov vedome zanedbával.
Konečne som mal tému, o ktorej som sa mohol rozprávať so spolužiakmi. Doposiaľ sa moji spolužiaci rozprávali len o futbale, ktorý ja však hrať neviem, preto sa mu moc nerozumiem a preto som sa .ani nikdy nevedel zapojiť do žiadnej chlapčenskej debaty. Ešte som ani poriadne nevkročil do triedy a už aj som sa chválil novým internetom. V momente sa okolo mňa zhromaždili všetci spolužiaci. Po prvý krát som zažil, aké je to byť obľúbený. So zoznamom plným úžasných webstránok. Nemohol som sa dočkať, kedy ich doma vyskúšam.
„Už si naučený? Máš pocvičené?“ Spýtala sa ma mamina, keď ma uvidela sedieť za počítačom. „Mám dať ten internet odpojiť?“ Pokračovala, keď som pokrútil hlavou.
Ja som si to vtedy ani neuvedomil, ale internet ma motivoval k tomu, aby som poctivo cvičil. Vďaka internetu som mal možnosť prežiť svoju prvú lásku, keďže v období puberty sa vzťahy medzi mnou a spolužiakmi dosť zmenili. Zo všetkých v triede sa stali chodiace továrne na hormóny. Pre dospievajúcich ľudí, ktorí sa už vtedy snažili vydobiť si svoje miesto v spoločnosti, bolo prosto príliš zložité akceptovať, že medzi nimi žijú aj ľudia, ktorí sú trochu
iní, ako oni. Veľakrát sa stalo, že za celé vyučovanie som nemal s kým prehodiť ani jednu vetu. Vždy som sa preto tešil, ako prídem domov a cez internet si popíšem s kamarátmi, ktorých som si tam našiel.
Viem, neboli to ozajstní kamaráti, mnoho z nich ani netušilo, že som na vozíku a možno vďaka tomu im nerobilo problém si so mnou písať. Bol som rád, že ich mám. S nimi som totiž mohol preberať také tínedžerské problémy, ktoré pochopí len ozajstný puberťák.
Dnes som už vysokoškolák a som na internete plne závislý. Nie však v tom pravom zmysle slova. Môžem však povedať, že aj vďaka internetu som dnes tým, čím som, pretože mi pomáha cez prekážky môjho každodenného života. Keďže škola, na ktorej študujem nie bezbariérová, na mnoho prednášok sa nedostanem a tak som odkázaný len na internetové komunikácie s profesormi. Internet mi však pomáha aj pri mojej práci.
Už takmer rok pracujem ako externý redaktor v istom regionálnom týždenníku. Ako každý novinár potrebujem mať rýchly prístup k informáciám. Aj napriek mojej značnej imobilite viem byť plne flexibilný a pružný na to, aby som dokázal byť plnohodnotným členom redakčného týmu. Vďaka tomu, dnes už na internete po pár kliknutiach nájdete naozaj čokoľvek, a tak si veľkú časť mojej práce môžem urobiť z pohodlia domova.

Komentáře k článku
:
:
:
HUXRD:

Sponzoři

Reklama

práce v čr práce v polsku